Prečo tak málo chválime?

V knihe „Neznamenám veľa, ale som taký, ako ma stvorili“ hovorí Jess Lair:

Pochvala je ako slnečný lúč, ktorý zahreje ľudskú dušu, bez neho sa nemôžeme rozvíjať a rozkvitať. Napriek tomu na mnohých vanie iba mrazivý dych kritiky. Iba zdráhavo doprajeme druhým hrejivé lúče chvály.

Táto pravda je taká jednoduchá a taká úderná, až … až na ňu často zabúdame. A pritom úprimná pochvala je to najlepšie, čo môžete pre človeka urobiť. Nič Vám nevezme a druhému veľa dá. Spomeňte si, ako ste sa cítili, keď Vás naposledy niekto úprimne ocenil.

Slová majú skutočne obrovskú moc. Dokážu vytvoriť čokoľvek, len ak im človek verí. Ak chcete vychovať génia z hocikoho, stačí ho len dostatočne zo srdca chváliť a on musí tejto chvále uveriť. A bohužiaľ to funguje aj naopak – z hocijako veľkého génia dokážete sústavnou kritikou stvoriť priemerného až podpriemerného človeka, ak tomu ten dotyčný uverí.

Každý z nás má veľkú moc čiastočne utvárať pomocou našich slov životy ľudí okolo nás. Obyčajným dennodenným konaním. Či už pochválime svoje deti, alebo len oceníme úsmev predavačky v potravinách, vždy tak ovplyvníme svet okolo seba. A predpokladám, že aj Vy ho chcete zmeniť k lepšiemu.

Ale ako sa hovorí vo filme Spiderman – s veľkou mocou prichádza veľká zodpovednosť.

V tomto prípade – keďže máme moc pomocou svojich slov zlepšiť životy iných – máme skutočne veľkú moc a aj veľkú zodpovednosť. Avšak často nechávame túto moc ležať niekde v kúte. Určite v mnohých prípadoch chválite ľudí okolo seba – a to je super – ale v každom momente, kedy by sme to mohli urobiť, a neurobíme to, poprípade sa zachováme inak, zahadzujeme veľkú šancu – a to je práve tá zodpovednosť. Či už dáte prednosť pochvale alebo kritike, vždy to so sebou prináša veľkú zodpovednosť.

Totiž, veľa vecí hovoríme automaticky, a v mnohých situáciách sa správame podvedome tak, ako sa správajú ľudia v našom okolí, prípadne podľa toho, ako je to v spoločnosti všeobecne prijímané. A ako už bolo písané v jednom z predošlých článkov – nie vždy je to tá najprínosnejšia reakcia.

Čo keby sme porušili tie podvedomé pravidlá a začali napríklad chváliť verejne, a nie medzi štyrmi očami? Alebo by sme namiesto hovorenia o tom, čo sa nám nepáči, hovorili o tom, čo je dobré? Napríklad aj v takej triviálnej veci ako je škola – keď si v žiackej knižke, v ktorej sú známky 1, 2, a 5, všimnete hlavne jednotku.

Nestojí to veľa, len trocha viac porozmýšľať, keď ideme niečo povedať. A ak vydržíme 30-60 dní, vytvorí sa z toho zvyk, ktorý bude prínosný nie len pre nás, ale hlavne pre všetkých okolo nás.

Na jednu vec si však treba dať pozor. Vždy musí ísť o skutočnú pochvalu, nielen lichôtku či pochlebovanie. To totiž na rozdiel od uznania a skutočnej chvály pôsobí presne opačne. Hlavný rozdiel medzi lichôtkou a pochvalou je v pravde. Musíte pochvalu myslieť skutočne vážne a pochváliť niečo, čo skutočne oceňujete, nie len nadhodiť zdvorilostnú lichôtku. A nemyslite si, že sa to dá nejako oblbnúť. Ľudia sú vždy veľmi všímaví a aj keď možno na prvý pohľad vyzerá, že si to nevšimli a páči sa im to, vo vnútri vždy tušia, či ste hovorili pravdu a skutočne ste to ocenili, alebo nie.

No a na koniec jeden krásny citát od Karla Havlíčka Borovského:

Kto si nechce hubu spáliť, musí mlčať, alebo chváliť.

Inšpirácia čerpaná z knihy Dalea Carnegieho „Ako si získavať priateľov a pôsobiť na ľudí“, ktorá je asi najlepšou učebnicou pre správanie sa v medziľudských vzťahoch, aká bola kedy napísaná.