Prečo tak dlho trvá, kým sa nám splnia priania?

Zrejme ste už čítali nejakú knihu, v ktorej sa píše o tom, ako si pomocou myslenia pritiahnuť to, čo chcete. Možno niečo od Napoleona Hilla, Rhondy Byrne, Pierra Franckha alebo Wallace D. Wattlesa. Po prečítaní ste mali super pocit, že konečne budete mať život vo vlastných rukách, a tak ste sa na to vrhli s plnou vervou. A namojdušu, skutočne sa to začalo plniť. Máte napísané ciele. Vizualizujete ostošesť – máte obrázky vecí, ktoré chcete, zavesené na chladničke, pri posteli a možno máte aj tabuľu vízii. Zrejme tam máte rôzne veci – malé, veľké, stredné – a pomaličky, potichučky sa k Vám blížia.

Ak sa Vám niektoré z veci, ktoré máte na tabuli, už zhmotnili, teda sa Vám ich podarilo pritiahnuť, možno ste si všimli jednu vec – a totiž, že „zhmotnenie“ rôznych želaní trvá rôzne dlhý čas.

Vo filme Tajomstvo niektorý z rečníkov hovorí, že pre vesmír je rovnako ľahké pritiahnuť niečo, čo sa nám zdá obrovské, ako pritiahnuť niečo, čo sa nám zdá maličké.

Tak ako je možné, že niektoré želania sa Vám plnia takpovediac „na počkanie“, a iné ani nevyzerajú, že by sa k Vám vôbec blížili?

Okrem dvoch dôvodov, ktoré sa spomínajú inde (vďačnosť a Váš úsudok o tom, koľko si sami zaslúžite), som zistil jeden základný, ktorý môže za „časové oneskorenie“ pri plnení našich želaní. Hovorím tomu „Syndróm Víťaza.“ Čo to vlastne je? Syndróm Víťaza je istý mix duševného nastavenia, ktorý pomáha ľuďom byť úspešný.

Dám Vám pár jednoduchých príkladov.

Možno aj Vy poznáte človeka, ktorému sa extrémne darí v rôznych súťažiach. Ja poznám jednu osobu, ktorá má celú veľkú policu zapratanú vecami, ktoré vyhrala vo všakovakých súťažiach. A keď sa zapojí do nejakej novej súťaže, takmer vždy vyhrá.

Alebo poznáte človeka, ktorý má aktivitu, v ktorej je takmer neporaziteľný – napríklad v hraní nejakej hry. Väčšinou sa to stane tak, že človek vyhrá niekoľko hier za sebou – tým posilní svoje sebavedomie. A nakoniec je jeho sebavedomie tak veľké, že už ho len ťažko poraziť. „Ide“ ako parný valec a rámuje každého súpera – to všetko len preto, že vďaka pár vyhratým hrám získal správnu predstavu o sebe, ak o šampiónovi v danej aktivite.

Takže toto je prvá časť „syndrómu Víťaza“ – človek niekoľkokrát vyhrá, čim získa o sebe správnu predstavu a začne veriť svojim schopnostiam. Druhá časť je vytrvalosť. Víťaz vytrváva v získavaní ďalších a ďalších víťazstiev, až pokým si nie je absolútne istý svojimi schopnosťami.

Ako šachový hráč v klube, ktorý je tak dobrý, že vytrieska všetkých ostatných členov klubu vrátane učiteľa, ale aj tak znova hrá s tými istými súpermi. Týmto sa utvrdzuje vo svojich schopnostiach a taktiež v ňom rastie správny duševný postoj (že je schopný vyhrať), ku ktorému sa pridá ďalší kľúčový pocit – „vyhrať je ľahké.“

A nakoniec sa dostane do „výherného švungu“ – teda do stavu, kedy je natoľko presvedčený o sebe, že dokonca na seba priťahuje „šťastie“ a tie správne „náhody“, že víťazstvo je pre neho malina. Samozrejme, nie je to náhoda a ani šťastie – je to tým, že má správny duševný postoj a vesmír mu prináša to, čo chce.

Takže už vieme ako vzniká víťaz. Na prvý pohľad to môže vyzerať, že syndróm Víťaza je skvelá vec. A samozrejme, že je užitočná vec, ktorú by sme sa mali naučiť využívať. Inak by som o tom ani nepísal. Ale je tu aj zopár nevýhod, ktoré ak nedokážeme „ukočírovať“, zmenia tento návyk na to najhoršie, čo sa nám môže prihodiť.

Prvou vecou je zdrvenie z prehry. Čím viac človek vyhráva, tým viac si berie k srdcu porážku keď potom prehrá, a toto môže ľahko zničiť všetko dobré, čo syndróm Víťaz prináša.

Pokiaľ je človek už na vysokej úrovni, je možné, že po jedinej porážke stratí akúkoľvek ďalšiu chuť hrať.

Ďalšou vecou je chuť porážať druhých. Pokiaľ je účelom výhry poraziť niekoho iného, a nie dosiahnuť cieľ, stáva sa takáto výhra v podstate prehrou. Ale prehrou na duševnej úrovni. Cieľom hry by nemalo byť súperenie, ale radosť z hry. Súperenie totiž nikdy neprinesie nikomu šťastie. Porazeného dostáva do role „neschopného ťulpasa“, čo spôsobuje len zlé pocity, a víťazovi prináša pocit moci, ktorý neprináša nič dobré, a môže prerásť až do pýchy.

No a pýcha je posledná zlá vec syndrómu Víťaz, na ktorú chcem upozorniť. Myslím, že toto nemusím veľmi rozpisovať. Predpokladám, že viete ako to vyzerá, keď niekto nemá ani štipku pokory.

Samozrejme, všetky tieto veci sa nevzťahujú len na hranie nejakej spoločenskej hry, ale aj tej našej každodennej – hry života. A taktiež hry podnikania, práce alebo rodiny.

Vyťažte z toho maximum

Ako teda využiť syndróm Víťaz vo svoj prospech tak, aby sme zároveň zostali dobrými ľuďmi, s ktorými je radosť žiť? Stačí sa z času na čas kontrolovať, a dať si pozor na niekoľko pravidiel.

1. Pokora.

Tí najväčší ľudia zostávajú vždy, aj napriek neviem akým úspechom, pokorní. Preto, lebo vedia, že nie sú nič viac ani nič menej, ako hociktorý iný človek na zemi. Pozor, tu nehovorím ani o ponižovaní. To je také isté zlo, ako povyšovanie sa. Každý máme rovnakú hodnotu.

2. Hrajte pre radosť z hry.

Vždy sa uistite, že hráte len pre radosť z hry. Žiaden zápas – len šport. Súperenie Vám nikdy neprinesie skutočnú radosť.

3. Hrajte, len pokým je to zábava pre obe strany.

Toto môže znieť trocha divne, ak to aplikujeme na podnikanie. Veď obyčajne robíme veci tak, aby sme čo najviac eliminovali konkurenciu. Ale v prípade podnikania by som k tej vete ešte niečo dodal: „Ak nesúperíte (teda podnikáte pre radosť z činnosti samotnej), nemusí Vás vôbec zaujímať druhá strana.“

Ilustračná fotografia: goodfon.com