04 máj 2014

Matka príroda

Matka príroda

Na začiatku žili ľudia v kmeňoch, ktoré kočovali po krajine. Žili v prírode, ktorá im vo svojej pôvodnej podobe poskytovala všetko čo potrebovali.

Neskôr, s objavom poľnohospodárstva, sa začali formovať prvé stále dediny. Človeka napadlo, že by mohol prírodu pozmeniť na svoj obraz a mať z toho úžitok. Začali sadiť vedľa svojich domov jedlé rastliny, a namiesto toho aby zvieratá pracne lovili, využili ich prirodzené inštinkty a začali ich chovať. Malé dediny sa neskôr začali zhlukovať, a postupne vznikali prvé mestá.

Ale to všetci viete. A tiež viete, ako sa to neskôr všetko vyvinulo, ako sa v stredoveku zväčšil význam miest vďaka obchodu, a aký dopad na mestá mala priemyselná revolúcia – to sme sa učili na dejepise. Všetko toto viedlo k stavu, aký máme dnes. Ten sa odborne nazýva „urbanizácia“ a znamená asi toľko, že ľudia z dedín sa sťahujú do miest.

Život v meste je pre človeka pohodlný – veď koniec koncov, preto sa mestá ako „vynález“ v histórii uchytili. Všetko je blízko a po ruke, obvykle človek nemá veľmi ďaleko do práce, v meste je všade veľa príležitostí a možností stretávať sa a spoznávať sa s cudzími ľuďmi. Jednoducho, mestské prostredie veľmi dobre stimuluje tú našu stránku, ktorá chce byť s inými ľuďmi. Doslova nás núti byť neustále s niekým v kontakte – na ulici, v práci, v obchode, v bytovke – všade jednoducho sú aj iní ľudia.

A to je fajn, pretože človek je tvor spoločenský. Medzi naše základné potreby patrí potreba rozprávať sa s inými ľuďmi, zdieľať svoje názory a postrehy, vzájomne sa obohacovať. Ale ako sa vraví – všetko s mierou. Dnes sa totiž často stáva, že sa toľko zaoberáme ostatnými ľuďmi – tým čo chcú, čo robia, atď. – až zabúdame, že je tu ešte jedna dôležitá osoba. Vo všetkom tom spoločenskom ruchu v preplnenom meste zabúdame na tú najdôležitejšiu osobu v našom živote – nás samých. Zabúdame, že máme aj vlastné uvažovanie, vlastné cítenie. Toľko sa zaoberáme ostatnými, až nám uteká to naše „JA“.

A tým sa vlastne dostávame k tomu, prečo sa tento článok volá „Matka príroda“.
Ak za opak mesta považujete práve divokú prírodu, ste na dobrej ceste. Minimálne z toho vnútorného hľadiska. Mesto nás totiž napĺňa myšlienkami iných, zatiaľ čo v prírode je to presne naopak. Príroda z človeka vyťahuje všetky myšlienky, utvára v hlave voľný priestor. A práve v tom prázdnom priestore najlepšie nachádzame sami seba. Ak máte v myšlienkach chaos, ak neviete čo ďalej, skúste vybehnúť do prírody. Je to ten najlepší spôsob ako si prečistiť hlavu – vyhádzať všetky tie zbytočnosti, urobiť si poriadok. Je to ten najlepší spôsob, ako upokojiť rozvírenú hladinu našej mysle.

Koniec koncov, vzišli sme z prírody. To je to miesto, kam skutočne patríme. Príroda je skutočne našou „matkou“. Preto by mala byť rovnovážnou súčasťou nášho života. Ako vždy vravím, nájdite si pre seba tú najlepšiu rovnováhu. Tento krát medzi pobytom medzi ľuďmi/v meste, a pobytom v samote/prírode. Obidve veci sú našou prirodzenou súčasťou a mali by byť v našom živote v rovnováhe.

A keď už sme pri prírode, nedá mi nepoštekliť aj to, ako sa o ňu staráme.
Všetci asi viete, aké všelijaké nesprávne veci sa na planéte dejú – že sa vyrubujú pralesy, nad hlavami máme ozónovú dieru a celá zem sa otepľuje. Sú to veľké veci, s ktorými ako jednotlivci nemôžeme urobiť veľa (aj keď aj takáto zmena vždy začína od jednotlivca).

Osobne mám podobný názor, aký bol vyjadrený vo filme „Vojna svetov“ – príroda si vždy nájde cestu. Príroda je tu tak dlho, že obdobie ľudí je pre ňu menej ako žmurknutie, a za ten čas sa už vysporiadala s všakovakými vecami. Takže pochybujem, že by sa nedokázala nejakým spôsobom vyrovnať a napraviť to, čo sme tu napáchali. Je však dôležité ďalej ju nezaťažovať. Prestať robiť tie hlúposti, ktoré ju ničia. A tomu môžete dopomôcť aj hneď teraz. Napríklad keď pôjdete na výlet do prírody, vezmite zo sebou jedno plastové vrece a pozbierajte veci, ktoré po okraji chodníka iní turisti nechali. Vezmite si semiačka a vysaďte si na balkóne nejaké kvety – všetky rastliny sú pre túto zem prínosom. Nemusíte robiť žiadne veľké veci – len každodenne trochu pozmeniť svoje zvyky, aby ste čo najviac uľahčili planéte proces samoregenerácie. Koniec koncov, žijeme len vďaka nej. Vážme si ju preto. A ctime si ju!!!

Foto: goodfon.com